Jazvy a Muži

Legenda hovorí že keď bol Odyseus mladým mužom, navštívil svojho starého otca Autolycusa. Po spoločnom hodovaní sa aj so svojimi strýkami vybrali loviť na zalesnené hory Parnas. Keď muži a psy vyplašili z brlohu obrie kance, Odyseus, hoci bol najmladší zo skupiny, vrhol na šelmu kopiju. Zvieraťu sa podarilo uhnúť a obratom zaútočilo na chlapca. Neochvejný Odyseus odskočil, vrhol zbraň skrz kanca a zabil ho. Kanec ho však stihol zraniť na nohe. Jeho strýkovia vzali zdochlinu, obviazali mladému mužovi hlbokú ranu a vzali ho späť do Autolycusovho domu. Po zotavení sa vrátil do Ithaca s novou jazvou a príbehom. Keď sa ho rodičia opýtali, ako prišiel k rane, hrdinsky opísal čin, ktorý vykonal v skupine mužov.

Pre Odysea sa to stalo rituálom – prvý veľký lov, ktorý otestoval jeho odvahu a naučil ho ako spolupracovať v skupine lovcov, čo je základom každého úspešného boja. Keď sa Odyseus po 20 – tich rokoch putovania a bojovania vrátil domov, spočiatku skrýval svoju pravú totožnosť. V prestrojení žobráka zisťuje, či mu žena zostala verná a zaprisaháva sa, že zabije všetkých nápadníkov, ktorí sa snažili zmocniť jeho miesta kým bol preč. Po tom, čo jej povie, že sa stretol s Odyseom a porozpráva príbeh o jeho ceste, Penelope je jeho historkami ohúrená a požiada Odysoevu sestru – Eurycleiu, aby mu umyla nohy.

Kráľ, ešte stále v prestrojení, položí nohy do hrnca s horúcou vodou a Eurycleia ich začne umývať. Ihneď vie kto pred ňou sedí, pretože rozpozná jeho starú jazvu z lovu. Zostarnuté sestrine oči sa zalejú slzami a vykríkne: „Moje drahé dieťa, som si istá, že musíš byť sám Odyseus, nevedela som to, až kým som sa ťa nedotkla.“

Získanie jazvy Odyseovi pomohlo, aby sa pretvoril na muža, a dlho potom ho robila unikátnym a výnimočným.

V histórií a antropológií sa jazvy už dlho považujú za prejav muskulatiny (mužské rysy, chovanie, osobnosť). Tie, ktoré boli výsledkom trestu za trestný čin boli spoločnosťou brané inak, ako jazvy získané bojom, či lovom. Tie boli vnímali ako zdroj osobnej i verejnej hrdosti. Ukážeme si pár príkladov ako muži v priebehu času vnímali svoje jazvy.

Jazvy ako symbol zasvätenia
Kultúry po celom svete, najmä v subsaharskej Afrike a Austrálií, sa jazvili úmyselne. V istých smeroch nahrádzali tetovanie, pretože tmavá pokožka je náchylná k vytváraniu viditeľných koloidných jaziev, ale veľmi ťažko sa tetuje. Jazvy vyrezávali s mušľami, kamienkami, či ostrými palicami a mohli mať mnoho tvarov. Aby jazvy nafarbili, potierali ich popolom, vápnom, alebo srsťou uloveného zvieraťa, a tým ich spravili výraznejšími. Špecifický tvar jazvy mohol naznačovať spoločenské, či rodinné postavenie, pôvod a členstvo v konkrétnom kmeni, alebo klane. Jazva bola viditeľným symbolom, ukazujúcim kým ste a komunitu, ku ktorej patríte. Keď bojovník zajal člena nepriateľského kmeňa, prekryl jazvu väzňa symbolom svojho klanu.

Pre muža, ktorého pôvod znamenal celú jeho identitu, bolo posolstvo jasné a devastujúce: Teraz si náš.

Jazvy tiež brali ako súčasť zasvätenia mladého muža do dospelosti. Ak neprejavil kričaním pretrvávajúcu bolesť z procesu, preukazoval tým odvahu a cieľavedomosť – vlastnosti potrebné pre skutočného lovca a bojovníka.

 Jazvy ako znak úcty 

V dávnych časoch, ak niekoho obdivovali a rešpektovali, bolo to vďaka jeho reputácií a nie vnútorných vlastností. Úctu si vybojovali húževnatosťou a odvahou. Muž musel ukázať, že by sa ubránil, ak by na neho niekto zaútočil. Rozhodovalo sa vo férových súbojoch. Jazvy z bojov mali veľký význam najmä medzi pruskou a rakúskou mládežou v 19. a 20. storočí. Viditeľné jazvy zo športu, alebo boja boli pre týchto mladých mužov čestné a gentlemanské. Súboje boli obzvlášť bežné medzi pruskými študentmi vysokých škôl, ktorých neprijali do školských bratstiev, kým nemali jazvy z bojov. Tieto spôsoby boli skôr zdrojom zábavy a testom zručnosti, ako smrteľným stretom. Účastník sa nezameriaval na zabitie protivníka (hoci mohli nastať smrteľné úrazy), ale poranenie ho na tvári. Študenti skončili s jazvenými lícami, zlomenými nosmi a odrezanými špičkami uší. Čím mal muž viditeľnejšie jazvy, tým bol atraktívnejší.

Jazvy ako znakom autority

Podľa starovekého historika Arriana, keď sa vlastné vojská búrili proti Alexandrovi Veľkému v roku 324 p. n. l., sa Alexander snažil získať si ich podporu prejavom, v ktorom poukazoval na svoje jazvy ako hmatateľný dôkaz oprávnenosti veliteľa. Alexandrove posolstvo bolo jasné: „Nežiadal by som vás urobiť niečo, čo by som nebol ochotný urobiť aj ja sám, a tieto jazvy sú dôkazom.“

[pullquote align=right]Pred tým než vládol Alexander, bola skazená vonkajšia krása odrazom tej vnútornej.[/pullquote]

Pre Rimanov bolo najdôležitejším predpokladom mužnosti sila a odvaha bojovať. Každý chcel vyniknúť týmito kvalitami nad svojich rovesníkov, a tak si reputáciu zvyšovali nápadnými činmi. Bolo odvážnejšie bojovať priamo, bez zbraní,  ako zasiahnuť protivníka z diaľky, či prebodnúť oštepom z koňa.

Jazvy ako pamiatka na dobrodružstvo

Samozrejme, muži prichádzali k jazvám aj iným spôsobom, nie len v boji. Napr. ak vykonávali rizikové práce, či absolvovali nebezpečné cesty. Tieto jazvy sa stávali akými si reliéfnymi mapami, vyznačujúcimi kadiaľ človek cestoval, a čo na tých cestách robil a zažil. Tento jav sa najčastejšie vyskytoval u námorníkoch. Na lodiach sa nachádzali rôzne pohyblivé časti, s ktorými si bolo potrebné poradiť na neustále sa hojdajúcej sa podlahe. Počas dlhých ciest mali množstvo príležitosti ako prísť k jazvám. Ak nie ťažkou prácou, tak bojom. Niet divu, že vykonaná registrácia námorníkov v 16. stor. zaznamenala u viac ako polovici značné jazvy a použila ich ako prostriedok na ľahšiu a jednoznačnú identifikáciu. Nie len majitelia lodí a kapitáni sledovali jazvy, aby identifikovali svojich členov, ale aj námorníci medzi sebou. Počet, umiestnenie a charakter jaziev hovorili o majiteľoch, či boli zbičovaný za vzburu, veteránmi, alebo vzdorovitými vyrábačmi problémov.

Jazvy Dnes

V súčasnosti sú niekedy psychické a fyzické poranenia jedno a to isté. Postoj voči jazvám sa zmenil, pretože vzdialenosť medzi širokou verejnosťou a armádou – alebo inou nebezpečnou prácou, nikdy nebola väčšia ako teraz. V najhoršom prípade riskujeme porezanie sa papierom v práci.

Miesto jaziev používame na identifikáciu tetovania, i keď neoznačujú minulé činy, či prísľuby budúcnosti. Často, aj keď sme nikdy neliezli pod ostnatým plotom, máme ho obmotaný okolo bicepsu, nevideli tigra, ale máme jedného na chrbte a nie sme súčasťou žiadneho kmeňa, ale máme domorodé symboly na našej hrudi. Miesto poranení, ktoré vznikli v bitkách a počas nebezpečných dobrodružstiev, označujúcich kde sme boli a čo sme robili, si maľujeme symboly ukazujúce, čo by sme chceli urobiť, a akými by sme chceli byť. Kým jazvy fungovali na našu identifikáciu pre ostatných, teraz používame tetovania, aby sme identifikovali samých seba.

Zdroj: thefrisky.com, www.artofmanliness.com