V decembri 2012 bol 58 ročný Ki Suk Han drgnutý na koľaje metra v New Yorku. Napriek tomu, že to trvalo asi 60-90 sekúnd kým prichádzajúci vlak narazil do muža, skupina vyše 18-nástich okolostojacich ľudí len stála a pozerala ako sa vlak blíži a zráža muža. Jeden z nich, fotograf na voľnej nohe pre New York noviny, mal dokonca čas odfotiť si Hanové posledné okamihy.

Šesť mesiacov pred týmto incidentom bola 49 –ročná Patricia Villa zhodená na rovnakých newyorských koľajach ako pán Han. Jeden z jej kolegov, Luis Polanco, dobehol útočníka, udrel ho a potom sa pridal ku skupine ľudí, ktorá potom spoločnými silami vytiahla ženu z koľají ešte predtým než prišiel vlak.

Dve takmer identické situácie. V prvej sa zúčastnení len pozerali a nič neurobili. V druhej vstúpili do hry, aby zachránili život. Prečo niektorí ľudia zamrznú a pasívne reagujú, zatiaľ čo iní konajú? Prečo niektorí utekajú od nebezpečenstva a iní bežia priamo k nemu?

Prečo sú niektorí muži ovce a iní ovčiarske psy?

A ktorý z nich ste vy?

Ovce, Vlci, Ovčiarske Psy

Podľa Dave-a Grossmana  sa ľudská populácia delí na tri skupiny: ovce, vlci a ovčiarske psy.

Ovce

sheep3

Väčšina ľudí sú ovce. Grossman tento výraz nemysli hanlivo, len jednoducho odkazuje na skutočnosť, že ľudia sú láskavé, pokojné a mierumilovné bytosti. Len zriedka tieto konflikty a etické boje vyústia v boj o život. Väčšinou ľudia riešia situácie, ktoré ich neohrozujú priamo na živote. A ak sa aj predsa dostanú do podobnej situácie riešia ju pokojne.

A kedže je väčšina ľudí milá a dobrá,  jednoducho nevedia ako sa vysporiadať so zlom a nebezpečnými ľuďmi, pretože sa väčšinu času nestretávajú s ľuďmi, ktorí by ich ohrozovali na živote. A ako ovce, sú aj oni radi s ľuďmi podobného životného štýlu. Ich vzorce správania sú predvídateľné. Žijú vo svete, ktorý je príjemný a nedokážu vycítiť, že by tu mohla byť nejaká hrozba, až pokiaľ nie je neskoro. Pre nich bude vždy ďalší deň, preto nežijú svoj život ako by bol ich posledný. Aj ich život závisí na niekom, kto sa o nich postará a ochráni ich, či už ide o políciu, armádu, prípadne ďalšie formy strážcov zákona.

Vlci

wolf1

Vlci sú zlí chlapci. Pohybujú sa v tieni a krúžia okolo oviec hľadajúc najslabší kus, na ktorý by mohli zaútočiť. Sú to väčšinou sociopati, ktorí sa dopustili násilnej trestnej činnosti, prípadne ignorujú morálne a etické princípy platné v spoločnosti. Využívajú toho, že priemerná ovca má minimálne skúsenosti so zlom/konfliktom,  je nepripravená na útok a behom psychického, fyzického stresu pravdepodobne ztuhne, čo je mimochodom prirodzená stresová reakcia. To vlkovi umožní ovcu dostihnúť a usmrtiť. Podľa Grossmana existuje v spoločnosti len 1 % skutočných vlkov.

Ovčiarsky pes

sheepdog1

Ovčiarske psy sú ochrancovia spoločnosti. Podarilo sa mi nájsť výstižnú charakteristiku úlohy ovčiarskych psov, ktorý sa dá aplikovať aj na ľudských ochrancov. Tento popis rozlišuje medzi psami, ktorí sa starajú o stádo iba počas presunu z miesta A do miesta B a potom je tu ďalšia skupina ovčiarskych psov, ktorí prakticky so stádom žijú a starajú sa o jeho celkovú bezpečnosť pred vonkajšou hrozbou. Tieto typy psov sú umiestnené do stáda už ako šteňatá a so stádom i vyrastajú, takže ich považujú za svoju smečku. Kedže sú so stádom/ svojou smečkou od počiatku pevne spojení, prirodzene dokážu rozlíšiť, kto do stáda nepatrí a je teda potencionálnou hrozbou. Väčšinou sa jedná o rasy psov, ktoré sú veľkosťou mohutné a dokážu tak zastrašiť prípadného útočníka. Ich stratégiou je pomocou agresie, vyjadrenou štekaním a vrčaním, odradiť kohokoľvek, kto by chcel ich stádu ublížiť. Len zriedkakedy útočníka zabijú. Napríklad v talianskom národnom parku Gran Sasso, existujú v spoločnej harmónií smečky vlkov a stáda oviec strážená ovčiarskými psami. Vlci prirodzene rešpektujú tieto psy a hľadajú skôr stáda, ktoré takýchto ochrancov nemajú. A pokiaľ takéto stádo nájdu, neváhajú zaútočiť a ovce usmrtiť.

Ani ovčiarske psy však pasívne nečakajú na hrozbu a aktívne pravidelne kontrolujú okolie, aby včas odhalili prítomnosť útočníka. Pokiaľ sa v blízkom okolí už vlk vyskytuje, tak ho zaženú. Ale pozor –  vlka ďalej nelovia, pretože by sa mohli príliš ďaleko vzdialiť od svojho stáda, ktoré by bolo po tú dobu absolútne bezbranné voči iným predátorom. Napriek svojej veľkej agresivite, voči agresorom sú neskutočne lojálni, milí a ochranársky obzvlášť k deťom. Podľa odbornej literatúry sú tieto pastierske psy často popisované prostredníctvom nasledujúcich troch hlavných vlastností – spoľahlivosť, pozornosť a starostlivosť. Spoľahlivosť v zmysle, že nikdy neopustia svoje stádo a nebudú ani nikdy agresívni voči členom vlastného stáda/smečky. Pozornosť v zmysle, že sú si neustále vedomí možných hrozieb a preto pravidelne kontrolujú oblasť, na ktorej stádo prebýva. A starostlivosť v zmysle odvážneho zažehnania akékoľvek hrozby.

Úloha ľudských pastierskych psov je veľmi podobná. Podobne ako ovčiarske psy aj oni vyrastajú a žijú vo vnútri svojho stáda … a aj napriek tomu sú iní. Ochraňujú svoje okolie a sú ochotní zakročiť kedykoľvek je potrebné „zahnať vlka“. Primárne sa sústredia na indivídua, ktoré sú náchylné k porušovaniu zákonov. A pokiaľ zaútočia, tak to urobia s plne kontrolovanou agresivitou. Sú pripravení postaviť sa tým, ktorí by chceli ublížiť ľudom z ich okolia, ale v časoch mieru a bezpečia sa jedná o milých a pohodových ľudí. Grossman tento typ ľudí popisuje ako individuá, ktoré sú schopné násilia, ale zároveň majú dostatočne silný morálny kompas a silný cit „lásky ku svojim blížnym.“ Ich odvaha, psychická a fyzická odolnosť im umožňuje „vstúpiť do srdca temnoty, do univerzálnej ľudskej fóbie strachu a zla, a vrátiť sa aj tak nepoznamenaný.“

Ovce považujú pastierske psy za otravné… v období kľudu a mieru. Napríklad veľa ľudí nadáva na policajtov, keď napríklad dostanú pokutu za nesprávne parkovanie. Ale v okamžiku, keď sa objavia „vlci“, ktorí sú následne políciou chytení, tí istí ľudia ich berú ako hrdinov. Zaujímavé je, že podobne ako vlkov, je v spoločnosti aj skutočných pastierskych psov približne 1%.

Vzťah ovca – ovčiarsky pes

Grossman zdôrazňuje, že vzťah ovca – ovčiarsky pes nie je čiernobiely. Ide skôr o symbiotický vzťah s tým, že existujú ľudia až prehnane pasívni, rovnako ako existujú iní, ktorí sú až prehnane agresívni. Väčšina ľudí však má v sebe vlastnosti ovčiarskeho psa a s tým je možné ďalej pracovať. Ich posun smerom k ovci, či naopak k ovčiarskemu psovi je daný aktuálnym kontextom situácie a prostredia, v ktorom sa nachádzajú.

Človek sa ovčiarskym psom nenarodí, ale stáva sa ním

Toto je veľmi dôležité zmieniť – byť ovčiarskym psom nie je otázka genetická, jedná sa skôr o zámernú voľbu a najoptimálnejší psychický a fyzický tréning. Faktom však je, že máme po stránke psychologickej a sociologickej väčšie predpoklady k tomu, aby sme sa chovali ako ovce. Prerod v ovčiarskeho psa je teda otázkou zámernej voľby a následne cielená práca na zvyšovaní svojej psychickej a fyzickej odolnosti voči všetkým možným typom stresov.

BG_merino-sheep-feature-800x263

1. Reagujeme podľa toho ako sme vychovaní

Väčšina z nás v okamžiku závažnej katastrofy, či ohrozenia života buď utečie, alebo bojuje. Toto podrobne popisuje koncept „Fight or Flight“ (bojuj alebo uteč). Faktom je, že väčšina z nás nezareaguje ani bojom, ani útekom, ale tretím stavom – zamrznutím, pasívnym čakaním…kto vie na čo. U ľuďoch, ktorí zažili a prežili nejakú katastrofu, bola zaznamenaná ako veľmi častá reakcia vnútorné odmietanie reality („toto sa mi nedeje. To nie je možné.“) i keď okolo nich ľudia umierali. Inak povedané, títo ľudia sa chovali ako ovce vedené na porážku…pekne v rade, jedna za druhou …

Človek napriek tomu, čo sa okolo neho práve deje ďalej predstiera, že je všetko v pohode. Náš mozog totiž predpokladá, že všetko bude vždy bez zmeny aj v budúcnosti. Pokiaľ sa niečo zmení, náš mozog potrebuje oveľa dlhší čas k tomu, aby sa prispôsobil novej realite. Takže v okamžiku, keď sa stane niečo nečakané, náš mozog miesto toho, aby ihneď začal jednať, vyhodnocuje, či sa to odlišuje od bežnej reality. Mnoho ľudí, ktorí zažili napríklad vykoľajenie vlaku, neskôr vypovedali, že im celá ta udalosť prišla ako neskutočný obraz, ako keby sa miesto skutočnej katastrofy dívali na nejaký katastrofický film. Podobne ľudia reagujú na varovania ohľadom záplav. Aj keď počujú a vidia viaceré varovania, nepodniknú nič pre svoju ochranu „pretože podobné varovania som videl i naposledy a nič sa nestalo. Všetko bude určite v poriadku.“

2. Sme ovplyvnení efektom „náhodného diváka“

Vo februári roku 2010 bol muž menom Valentino Verner opakovane postrelený v reštaurácií rýchleho občerstvenia v meste Tulsa, Oklahoma. Predpokladali by sme, že zamestnanci aj hostia ihneď podnikli všetky potrebné kroky, aby zachránenému pomohli. To sa však nestalo. Miesto toho zamestnanci pokračovali v príprave objednávok a hostia v objednávaní jedla. Keď sa nakoniec prví z hostí odhodlal pánovi Vernerovi pomôcť, musel sa už pretlačiť cez dav ľudí čakajúcich na svoje pikantné kuracie krídelka. Bohužiaľ pán Verner nakoniec svojim zraneniam podľahol.

Takéto správanie ľudí je prirodzené. Čím väčšia skupina, tým viac každý jednotlivý člen skupiny dúfa a spolieha sa na to, že pomôže ten druhý. A vďaka tomu čas ubieha a pravdepodobnosť na záchranu zraneného sa rapídne znižuje. Tomuto javu sa hovorí „efekt náhodného diváka.“

Sociológovia boli schopní vyvolať podobný efekt aj v laboratórnych podmienkach. Dobrovoľníci boli požiadaní, aby vyplnili dotazník. Pritom boli rozdelení do troch skupín. Prvá skupina dobrovoľníkov vyplňovala dotazníky tak, že každý dobrovoľník bol v miestnosti sám, druhá skupina bola poslaná do miestnosti, kde boli v skupine po troch ľuďoch a tretia skupina bola tiež poslaná do miestnosti, ale s nimi tam už boli umiestnení herci, ktorí predstierali, že sú tiež dobrovoľníci. Ako sa všetky skupiny blížili ku koncu vyplnenia dotazníka, v miestnosti sa objavil dym. Prvá skupina (jeden dobrovoľník v miestnosti) následne vypovedala, že 75% z nich videla a cítila dym. U druhej skupiny ( viac dobrovoľníkov v miestnosti) počet tých, ktorí videli a cítili dym klesol na 38%. A v tretej skupine (dobrovoľník a dvaja herci v miestnosti) iba 10% vypovedalo, že cítilo dym. Zbytok testovaných dobrovoľníkov v skupine s hercami sa zachovalo podľa väčšiny, ktorí dym zámerne ignorovali.

Keď čítate vyššie uvedené príbehy, ste asi rozhorčení nad ignoráciou a ľahostajnosťou ostatných ľudí. Je nutné si uvedomiť, že títo ľudia nejednali zámerne s cieľom nechať iných zomrieť. Toto správanie máme v sebe hlboko zakorenené.

19. februára 2014, skupina 16 veľmi skúsených snowboardistov a lyžiarov vedome ignorovala varovné cedule „Vstup iba na vlastné nebezpečenstvo“ v lyžiarskom areáli Stevens Pass, ktoré sa nachádza v štáte Washington v „Cascade Mountains“ a smerovali do miesta zvaného Tunnel Creek, ktorý je známy rozsiahlymi otvorenými priestormi, hladkým povrchom a veľkým sklonom svahu … ale tiež častými lavínami práve vďaka hore uvedeným dispozíciám. Okrem iného poveternostné podmienky toho dňa boli dosť zlé na tak nebezpečnú oblasť. Predpoveď znela „veľmi nebezpečenstvo s veľkou pravdepodobnosťou vzniku lavín.“ Ale predchádzajúca búrka priniesla tony nového čerstvého snehu, čo si samozrejme členovia tejto skupiny nechceli nechať ujsť, nehovoriac o fakte, že to bolo poprvýkrát, čo sa táto skupina v tomto zložení stretla. Aj napriek všetkým varovaniam, ktoré skupina videla a počula, nikto z nich nespochybnil skupinové rozhodnutie pokračovať. A pritom jedna z členiek skupiny, ktorá prežila, Megan Michelson –  ESPN novinárka, neskôr vypovedala, „pokiaľ by to záležalo čisto na mne, vôbec by som tam nešla. Bolo vidieť, že je to až príliš nebezpečné. Ale nálada skupiny bola taká, že som nechcela byť tou (jedinou), ktorá odmietne ďalej pokračovať. Na túto akciu som bola pozvaná kamarátom a nechcela som, aby sa kvôli mne cítili trápne.“ Je zaujímavé, že ostatní členovia neskôr vypovedali, že sa im nechcelo ďalej pokračovať, ale zároveň nechceli byť tými, ktorí „skazia zábavu.“ Spoliehali sa na to, že je ich jednak veľký počet a jednak majú medzi sebou skúsených lyžiarov. A ako podotkol jeden z nich, fotograf Keith Carlsen, „hovoril som si, že keď všetkých 15 ľudí súhlasí, tak to predsa nemôže byť zlé rozhodnutie. Oni snáď vedia, čo robia, nie? A keby že je to bola totálna blbosť, tak by sa predsa niekto ozval, nie?“ Následne ako sa všetci spustili z vrcholu hory, spustili obrovskú lavínu, 7 000 metrov kubických o rýchlosti viac ako 113 km/h. Pochovala behom okamžiku 5 členov, z nich traja nakoniec zomreli na následky zranení.

Po tejto tragédií sa mnoho odborníkov pýtalo, ako je možné, že tak skúsení lyžiari a snowboardisti ignorovali varovania a neurobili prakticky nič proti tomu, aby znížili riziká, ktoré na ne prakticky kričala zo všetkých možných smerov. A prečo spoliehali na to, že v množstve (členov skupiny) je bezpečie v prípade lavíny ….

3. Preceňujeme svoje schopnosti reagovať v nebezpečných situáciach

Podľa tzv. Dunning – Kruger efektu máme prirodzenú snahu preceňovať svoje schopnosti v oblastiach, v ktorých máme malé praktické skúsenosti. Len si spomeňte na to veľké množstvo „odborníkov“, ktorí vám presne povedia, ako by to urobili oni a samozrejme lepšie. Lenže drvivá väčšina z nich nikdy nebola v podobnej situácií a následne nasleduje rôzne dlhý zoznam dôvodov, prečo teraz nie (staroba, zranenie, peniaze, nedostatočná znalosť jazyka, nechuť cestovať, a pod.) Ale to sú všetko len reči. Veľmi pravdepodobne drvivá väčšina z nich sa nikdy nestretla s fyzickým či psychickým zaťažením. Ľudia, ktorí zasvätili život záchrane ľudí (záchranári, vojaci, policajti), sú ďaleko pokornejší a lepšie vedomí svojich limitov. Dokonca chápu, že sú situácie, kedy ani ich schopnosti skúseného profesionála skrátka nestačia.

4. Máme tendenciu súhlasiť

Sme spoločenskí tvory. Je pre nás prirodzené niekam patriť. V množstve je sila a je ďaleko jednoduchšie uloviť mamuta v skupine, než to urobiť sám. Spolunažívanie je náš hlboko zakódovaný prístup k ostatným ľudom. Existuje množstvo štúdií, ktoré tento jav dostatočne preukazuje. Napríklad štúdie amerického psychológa Noama Shpancera, či sociálneho psychológa Solomona Asche veľmi názorne ukázali, že urobíme prakticky čokoľvek, aby sme boli súčasťou skupiny.

Asch-Conformity

Pri jednom experimente bol dobrovoľník umiestnený do skupiny piatich ľudí, o nich sa domnieval, že sú tiež dobrovoľníci. V skutočnosti sa však jednalo o najatých hercov. Ľuďom v skupine boli postupne kladené rôzne otázky a najatí herci na ne odpovedali vždy (rovnako) nesprávne. Následne položili rovnakú otázku aj dobrovoľníkovi a ten, aj keď vedel správnu odpoveď, radšej odpovedal tak ako jeho predchádzajúci „kolegovia.“ To sa stalo v 75% prípadoch. Nepodceňujte silu vašich prirodzených reakcií …

5. Správame sa podľa mentality stáda

Biológovia skúmali, ako je možné, že sa všetci vtáci rozhodnú letieť v rovnakú dobu, prípadne, že sa včely rozhodnú presťahovať. Na základe čoho či koho? Kto/čo je ta autorita? Akým spôsobom si predajú signál k vzletu? A postupne zistili, že vtáci a hmyz majú určité kolektívne myslenie, ktoré biológ Pierre-Paul Grasse nazval „spolupráca bez komunikácie.“

kids

Súčasné štúdie ľudského správania ukazujú podobný jav stádového správania. Pri jednom experimente bolo jednej menšej skupine dobrovoľníkov nariadené chodiť okolo budovy. Druhej, ďaleko početnejšej sa nepovedalo ani akým smerom majú ísť, ani kadiaľ presne. A napriek tomu, že obe skupiny nijak zvlášť nekomunikovali, veľmi rýchlo všetci utvorili vcelku organizovaný zástup a začali budovu obchádzať tak, ako mala početne ďaleko menšia skupina nariadené. Následne bolo overené, že napríklad v skupine 200 ľudí stačí iba 5% informovaných ľudí, ktorí bolí schopní viesť celú skupinu bez toho, aby o tom väčšia skupina nejak vedela. I tento experiment má svoju svetlú stránku –  stačí jeden človek s individualitou „ovčiarskeho psa“, aby dokázal doviezť ľudí do bezpečia. Problém však je, keď takýto ľudia iba predstierajú, že vedia, čo robia a kam smerujú … a potom ich ostatní slepo nasledujú.

6. Sme závislí na autoritách, ktoré činia rozhodnutia

Ďalším rozšíreným javom je automaticky poslúchať a nasledovať autority, či už sú to lekári, policajti, hasiči a pod. A to i napriek tomu, že si o danom rozhodnutí myslíme niečo iného. Ako sa ľudská civilizácia rozrastala, ľudia sa vzdali svojich osobných práv na úkor väčšej, stabilnejšej a úspešnejšej spoločnosti. S tým súvisí i fakt, že ako štát, tak i cirkev, investovala veľa času do výchovy mladých, aby autoritu rešpektovali. Jeden z najznámejších psychologických pokusov sa odohral v oku 1963, kedy Stanley Milgram skúmal, čo viedlo ľudí k tomu, že nacisti mohli zmasakrovať obrovské množstvo iných ľudí. Boli všetci „zlými ľuďmi“….alebo len poslúchali rozkazy?

milgram

Milgram usporiadal pokus, kedy jednej skupine ľudí priradili úlohu učiteľa a druhej skupine úlohu žiaka. Žiak sedel v oddelenej miestnosti a zakaždým, keď odpovedal na učiteľovu otázku nesprávne, dostal elektrický šok. Čím viac nesprávne zodpovedaných otázok, tým väčší šok dostal. Učiteľ mohol počuť dôsledok šoku na žiakovi potom, čo zodpovedal nesprávne. Čo však učiteľ nevedel bol fakt, že žiak je v skutočnosti herec, ktorý šoky iba predstieral. Keď v určitom okamžiku učiteľ odmietol ďalej pokračovať, prihliadajúci vedec oblečený do bieleho lekárskeho plášťa ich nabádal, aby neprestal a ďalej pokračoval. A keď i potom učiteľ odmietol pokračovať, celý pokus bol zastavený. V opačnom prípade sa experiment zastavil až v okamžiku, kedy žiak dostal 3x po sebe elektrickú ranu o výške 450 voltov za tri neúspešné odpovede. A aj keď drvivá väčšina učiteľov-dobrovoľníkov, vykonávajúcich úlohu učiteľa vykazovala vysoké známky stresu, viac než 65% z nich dokončila experiment až do konca. Profesor Milgram sa následne pýtal prečo pokračovali v experimente i keď počuli, že ich žiak doslova kričí bolesťami. Podľa ich odpovedí došlo k názoru, že vo chvíľach vysokej psychickej záťaže ľudia strácajú dôveru vo vlastné schopnosti rozhodovať sa a akékoľvek rozhodnutia prenechávajú autoritám s tým, že sa potom necítia vinní za následky takých rozhodnutí aj keď sa na ich výkone priamo podieľali.

Nižšie si môžte pozrieť spomínaný experiment:

7. Nevieme sa vysporiadať so stresom

Keď sa dostaneme do situácií, kedy dochádza k veľkému psychickému alebo fyzickému zaťaženiu, naše telo začne produkovať obrovské množstvo adrenalínu. A zatiaľ čo predný mozog (intelektuál) predáva riadenie amygdale (jaskynný muž), človek reaguje v zásade tromi rôznymi spôsobmi – boj, útek, zmrznutie. Armádne štúdie preukázali, že vysoký stres veľmi výrazne znižuje naše kognitívne funkcie. Reakčná doba sa spomaľuje, komplexná a jemná motorika mizne. Veľa vojakov napríklad behom vylodenia v Normandii vypovedalo, že malo problém porozumieť jednoduchým rozkazom. Teraz už vieme, že títo ľudia boli vystavení takému tlaku, na aký neboli trénovaní a preto vykazovali všetky reakcia človeka v strese. V súčastnosti už existujú metódy, ako zvyšovať odolnosť človeka proti fyzickému a psychickému stresu. Túto odolnosť je však nutné trénovať a posilňovať. Len čítaním týchto riadkov sa nezíska.

8. Nie sme v dobrej telesnej kondícií

V okamžiku, kedy vám pneumatika okolo pasu zabráni zachrániť svoj či niekoho iného život, máme vážny problém. Pokiaľ chcete byť skutočne dobrým bojovníkom, je nutné byť aj v zodpovedajúcej kondícií tak, aby ste dokázali i vo chvíľach veľkého stresu uvažovať čo možno naj-racionálnejšie (tzn., že zvážite pre a proti, vlastné skúsenosti a pod.)

41PWjhU7uRL._SY450_

Ako sa stať ovčiarskym psom?

Najskôr je dôležité si uvedomiť, že prerod v ovčiarskeho psa je vedomá voľba a obsahuje kombináciu niekoľkých aspektov. Rozhodne nestačí začať sa venovať nejakému sebaobrannému systému, či zohnať si zbraň. V prvom rade ide o zmenu spôsobu myslenia. Pokiaľ táto časť nie je úspešne dokončená, potom ste len ovca, ktorá predvádza pohyby podobné sebaobranným technikám. Hlava je kľúč. Grossman toto nazýva „software“, alebo spôsob uvažovania ovčiarskeho psa. Nižšie teda nájdete akúsi mapu hlavných bodov, ktorými si musíte prejsť. Na popis konkrétnych techník a metód tu nie je ani priestor a veľmi pravdepodobne by to neprinieslo ani očakávaný prínos.

Rozhodnite sa stať ovčiarskym psom

Ľudia sa skôr rodia a sú vychovávaní ako ovce. Prerod v ovčiarskeho psa je teda zámerný proces, kedy sa z ochraňovaného stáva ochranca. Grossman tento prerod v svojej knihe „On killing“ popisuje takto: „V prírode sú ovce, myslím tým skutočné ovce už narodené ako ovce. Nemajú na výber. Ale vy ste ľudská bytosť a môžete si vybrať, čímkoľvek chcete byť. Ide o vedomú voľbu, morálne rozhodnutie. Pokiaľ sa však rozhodnete byť ovčiarskym psom a ísť po ceste bojovníkov, musíte akceptovať fakt, že ide o nekončiaci proces na sebe samom. A tiež fakt, že sa budete musieť občas popozerať do temných zákutí ľudskej mysle, zvlášť vo chvíľach, keď sa nablízku objaví vlk.“

Prvým krokom k tomu, aby ste sa stali ovčiarskym psom je rozhodnúť sa byť ním a prijať všetky následky plynúce z tohoto rozhodnutia. Sú tu veľmi ťažké morálne, fyzické, emocionálne a psychologické okamžiky, ktoré pre vás budú skutočnou skúškou. A pokiaľ sa rozhodnete byť ovčiarskym psom, tak sa potom rozhodnite slúžiť ostatným, ísť do nebezpečia v okamžikoch, kedy ostatní utekajú preč a postaviť sa zlu, nech to dopadne akokoľvek.

Osvojte si novú mantru „Kto, ak nie ja?“

 

Všetci sme náchylní skôr prizerať sa než pomôcť. Kedykoľvek, keď sme súčasťou nejakej skupiny, naše odhodlanie pomôcť klesá a spoliehame na to, že pomôže „ten vedľa“. Problém však je, že podobne uvažujú aj ostatní a tak zatiaľ čo všetci predpokladajú, že pomôže „ten druhý“, nikto neurobí nič. Aby sme prekonali vyššie uvedený efekt, je nutné adaptovať mantru „kto keď nie ja?“

rockwell-freedom-of-speech

Práve teraz sa rozhodnite, že to budete vy kto pomôže, pokiaľ to bude potrebné. Je to naozaj takto jednoduché. Neuvažujte už ako klasická ovca, ktorá očakáva, že pomôže niekto iný. Je tu totiž vcelku veľká pravdepodobnosť, že sa tak nestane. A pokiaľ niečo neurobíte vy, potom to neurobí nikto. Výsledkom takého pasívneho vyčkávania potom môže byť smrť človeka.

Výcvik ovčiarskeho psa vás môže naučiť kopu nových vecí:

  •  aj keď sa niektoré katastrofy pravdepodobne nestanú, naučíte sa ako ich zvládať, čo vám dá istotu a hlavne vás to môže zabaviť
  • aj keď sa tieto katastrofy nestanú, môžete získané schopnosti a znalosti využiť pri riešení menších kríz
  • nácvik rôznych konfliktných scenárov a modelových situácií nevyvoláva paranoju, ale skôr povedomie, čo všetko sa môže zvrtnúť napríklad behom konverzácie s neznámym človekom
  • pokiaľ sa niečo stane, budete pripravený a nebudete musieť žiť s myšlienkou „že ja debil som sa o túto problematiku nezaujíma…“, „bodaj by som absolvoval aspoň základný kurz zlaňovania, streľby, sebaobrany…“

Má to však aj svoju temnú stránku a to je investícia v podobe stráveného času v telocvični, či na strelnici. Na druhú stranu sa jedná celkom určite o ďaleko efektívnejší strávený čas, než surfovať po internete a o týchto schopnostiach a znalostiach iba čítať, nie?

Buďte vodcom

leader1

Ľudia majú určité predispozície k tomu, aby poslúchali príkazy autority. To znamená, že skutoční ovčiarsky psy sú v podobných situáciach nutní. Jednak aby doviedli ovce do bezpečia a jednak aby udržali v dostatočnej vzdialenosti neustále číhajúcich vlkov. Grossman definuje skutočné ovčiarske psy ako osobnosti, ktoré dokážu ľudí viesť v dokonalom súlade s vnútorným morálnym kompasom, ktorý im pomáha zvládnuť aj náročné momenty behom cesty do bezpečia. Pokiaľ v dobe veľkých konfliktov či katastrof chýba vodca, ľudia sú paralyzovaní hrôzou okolo a len sa neustále dookola pýtajú ostatných ľudí „čo budeme robiť?“ Štúdie preukázali, že skupiny, ktoré v týchto situáciach mali svojho vodca, mali i ďaleko vyššie šance na prežitie. Napríklad jedna americká štúdia ukázala, že behom bombardovania za druhej svetovej vojny prežili len tie skupiny obyvateľov mesta, ktoré mali svojho jasného vodcu.

Pokiaľ sa bavíme o úlohe pastierskeho psa behom krízy, je tu niekoľko spoločných vlastnosti –  v prvom rade si rešpekt nevynútili silou, ale svojimi rozhodnutiami, ktoré v ťažkých chvíľach učinili. Skutoční pastiersky psy – ľudia, neváhali „štekať“na iné ovce, pokiaľ si to situácia vyžadovala. Inými slovami, niekedy musíte obetovať zdvorilé vystupovanie na úkor záchrany života.

Záchranári, ktorí zachraňujú topiacich sa ľudí, na nich často tesne predtým kričia, než ich zachránia. Zistili, že pokiaľ to neurobia, topiaca sa osoba má tendenciu chmatnúť záchranára a stiahnuť ho za sebou do vody.

Trénujte tvrdo

train2

„Radšej sa potiť na cvičisku, ako krvácať na bojisku“

Jedna z najdôležitejších vecí, ktorú môžete urobiť pre to, aby ste prekonali svoje prirodzené ovčie tendencie, je trénovať ako ovčiarsky pes. Potom sa ovčiarskym psom postupne stávate. Toto vám potvrdia tí, ktorí sa zaoberajú otázkou prežitia v extrémnych situáciách, ale aj tí, ktorí takéto situácie zvládli a prežili. Majte neustále na pamäti, že ovčiarskym psom sa každý človek nenarodí, ale stáva sa ním svojim vedomým rozhodnutím.

Pokiaľ sa chcete naučiť prvú pomoc, zúčastníte sa kurzu prvej pomoci, ktoré Červený kríž pravidelne usporiada. Pokiaľ sa chcete naučiť brániť proti verbálnym či etickým vlkom, potom si s kolegami v práci skúšajte rôzne konfliktní scenáre.

Pripravujte sa i mentálne

mental-illness

Okrem vašej telesnej prípravy je i mentálna príprava nemenej dôležitá. Špičkoví atléti už vedia mnoho rokov, že vizualizácia je veľkým pomocníkom pri zvyšovaní výkonu. A ešte len v posledných rokoch podobné metódy začínajú preberať aj policajti a armáda do svojich výcvikových systémov. Popredné štúdie preukázali, že títo bojovníci podávali ďaleko lepšie výkony, pokiaľ pri svojej príprave využívali práve vizualizáciu. Ďalšie štúdie preukázali, že osoby, ktoré využívali vizualizácie, boli schopné reagovať rýchlejšie a presnejšie. Ba čo viac, dokázali i zverenú úlohu previesť lepšie (spôsob riešenia) než tí, ktorí vizualizáciu vôbec nepoužívali.

Budujte svoju odolnosť

Building-character-and-resilience-large-image

Ako náhle sa rozhodnete stať ovčiarskym psom, akceptujete fakt ísť do nebezpečia, odkiaľ ostatní utekajú. Prirodzeným dôsledkom tohto rozhodnutia je fakt, že vás to môže stáť vôľu ďalej žiť, pokiaľ uvidíte a zažijete niečo veľmi traumatizujucého. A práve pre to tu sú metódy ako sú konfliktné scenáre, modelové situácie a metódy progresívneho zvyšovania  PFZ (psychická a fyzická záťaž), aby ste sa postupne naučili vyrovnať so všetkými možnými stresmi. Pokiaľ nemáte železnú vôľu postaviť sa nebezpečiu a chrániť tých, ktorí stoja za vami a dúfajú v záchranu, potom sa určite nemôžete nazývať ovčiarskym psom. Aj keď je naša odolnosť daná  z časti geneticky, väčšina odborníkov sa zhoduje v tom, že ju možno zvýšiť odborným tréningom.

Rozvíjajte svoju schopnosť milovať

crying1

Sociolog Samuel Oliner, ktorý prežil koncentračný tábor, študoval, prečo niektorí ľudia pomáhali ostatným. A zistili, že hrdinovia majú niekoľko spoločných rysov: záchranári mali veľmi zdravý vzťah so svojimi rodičmi. Mali tiež ďaleko viac priateľov rozdielneho náboženského vyznania a sociálnej triedy. A po tretie, najdôležitejší fakt – záchranári boli empatickí. Ako toho dosiahnuť?

V prvom rade musíte zapracovať na svojej empatií. Ide o schopnosť vžiť sa do situácie toho druhého a porozumieť tak tomu, ako sa cíti a prečo jedná tak, ako jedná. Občas je samozrejme náročné ukázať empatiu voči niekomu, kto vám nie je sympatický. Čím viac sa však budete snažiť pochopiť, prečo sa niekto správa tak, ako sa správa, tým viac si budujete charakter ovčiarskeho psa. Byť v roli ovčiarskeho psa vyžaduje nie len byť silný, ale i slúžiť tým, ktorých milujete.

Byť v dobrej fyzickej kondícií

rope

Pokiaľ ste v dobrej fyzickej kondícií, máte vo veľmi rizikových situáciach hneď dve výhody – za prvé máte silu, rýchlosť a vytrvalosť. Všetky konflikty nie sú o použití strelnej zbrane, takže máte aj skvelú kondíciu na to, aby ste využili sebaobranné techniky, ktoré ste sa naučili v minulosti. Nehovoriac o tom, že budete schopní odniesť zraneného, sám sa dostať z miesta ohrozenia a pod.

Za druhé, pokiaľ ste vo skvelej kondícií máte lepší predpoklad k tomu, aby ste zvládli fyzické zaťaženie (stres). „Čím lepšia kondícia, tým lepšia odolnosť voči psychickému stresu“, hovorí Dave Grossman. „Behom stresovej situácie naše schopnosti rozumne uvažovať a jednať rapidne klesajú. Ale je možné zvýšiť svoju odolnosť voči stresu tak, aby táto degradácia začala o niečo neskôr, čo môže byť rozhodujúcim faktorom, či budete žiť, alebo zomriete.“ Progresívne zvyšovanie psychickej a fyzickej záťaže v kombinácií s vizualizáciou sú kľúčom k psychickej a fyzickej odolnosti.

Semper Vigilantissimi

Semper Vigilantissimi. Vždy bdelý. Skutočné ovčiarsky psy sú neustále v strehu a kontrolujú veci, ktoré sa im nezdajú. Neznamená to byť paranoidný, iba bdelý. Ste si vedomý, že svet nie je úplne bezpečné miesto k životu a ste pripravený chrániť, pokiaľ to bude potrebné.

To je asi to najdôležitejšie, čo by mal skutočný ovčiarsky pes zvládať. Myslíte na to, že ste tu, aby ste chránili svojich blízkych a s touto myšlienkou aj pravidelne trénujte a ďalej sa vzdelávajte. Potom z vás bude ovčiarsky pes, ktorého budú ostatní nasledovať …hoc aj do pekla, pokiaľ ich to zachráni.

Zdroj: On Killing by Lt. Col. Dave Grossman, The Unthinkable: Who Survives When Disaster Strikes – And Why by Amanda Ripley, Warrior Mindset by Dr. Michael Asken, Loren W. Christensen, Dave Grossman and Human Factor Research, On Combat by Dave Grossman and Loren W. Christensen, The Survivors Club: The Secrets and Science that Could Save Your Life by Ben Sherwood, The Gift of Fear by Gavin de Becker, The Honest Truth About Dishonesty–How We Lie to Everyone, Especially Ourselves by Dan Ariely, artofmanliness.com