Dnes tu máme jeden dotaz, ktorý nám poslúži ako krátky ukážkový príbeh. Je zaujímavý nie tým čo hovorí, ale tým čo sa nám snaží nahovoriť.

I keď nepoznáme skutočnú situáciu a musíme ju prijať v jednostrannom obraze, vydáme sa hľadať to, čo má náš krátky príbeh spoločné s nami ostatnými mužmi. Možno nám pomôže odhaliť mnoho z toho, čo sa nás dotýka a s čím si mnohokrát nevieme dať rady.

Pokiaľ by mal niekto tendenciu brať tento príbeh osobne, musím ho upozorniť, že sa jedná iba o krátku symbolickú úvahu nad jedným z mnoho aspektov, prečo sú predovšetkým muži tí, ktorí vo vzťahoch zlyhávajú. Prečítajte si teda spoveď Vladimíra, ktorý žiadal redakciu o radu:

Som milý, pozorný, verný, komunikatívny, oddaný manžel. Nepíšem to ako samoľúbe chválenie, ale definujem môj problém, ktorý bol nedávno „odhalený“ pri párovej terapií. Jedným z hlavných dôvodov prečo moja žena o mňa prestala javiť ako o muža záujem, je vraj moje nastavenie. Iritujem ju, už len málokedy sa ku mne chová vľúdne. Princíp chápem, dokonca som si odskúšal, že keď sa zmením, má to efekt: Po jednej hádke som sa odsťahoval z domu, prenajal som si garsónku neďaleko nášho bydliska a (najprv naoko) prestal o manželku javiť záujem. Po niekoľkých dňoch som sa dostal do akejsi samotárskej pohody a bol spokojný, dcérku som si bral ob-týždeň ako pri striedavej starostlivosti. Manželka spočiatku zmenu ignorovala. potom nahnevane telefonovala, potom do telefónu plakala a nakoniec u mňa zazvonila a vášnivo sa so mnou pomilovala. Že vraj si všetko uvedomila, a že to prebrala s našou terapeutkou (ta jej myslím vnukla myšlienku, aby využila ženské zbrane a zviedla ma). Sľubovala, že už všetko bude dobré. Lenže po návrate je zase všetko ako predtým. Trvalo sa hrať na niekoho iného neviem. Viem, že by som bol pre ňu atraktívnejší, keby som bol viac melancholický, chodil viac medzi ľudí (tj. asi do krčmy), keby som bol akože poriadny chlap. To by som ale nebol ja. Čo s tým všetkým? Milujem okamihy, keď mi moja žena prejavuje lásku. Mám nebyť sám sebou, aby ich bolo viac?

Nikde nie sme svedkami tak úprimnej a priehľadnej propagandy obrazu samého seba ako u mužov. Keď sa s tým človek opakovane stretáva, zavetrí, a logicky sa začne pýtať, čo sa za takouto snahou vlastne skrýva. Prečo máme potrebu zdobiť sa sociálne prijateľnou maskou za všetkých okolností, a to nie len zvonku pred širokým svetom, ale i pred tými najbližšími a dokonca aj sami pred sebou?

Náš muž si nepraje byť rušený svojím emocionálnym vnútrom. A tak sa ho rád zbaví prenesením na svoju ženu.

Prečo túžime veriť tomu, že sme iba tým, za čo sa na navonok vydávame. Musí existovať skrytý dôvod, prečo práve muži veria viac ilúziám o sebe samých, sú viac uzavretí, podliehajú konzervativizmu a vzorovým nárokom v otázke mužstva a mužskej identity?

Kozmológia Princípov

Pochopiť podstavu ľudskej duše a už vôbec princípu vzťahovanie, nejde bez vysvetlenia dvoch základných princípov. Mužský princíp, logos, je spojený s duchom. Duch v sebe obsahuje nie len intelekt, ale aj citlivosť. Duch je princípom ,ktorý v sebe nesie životné smerovanie, mieri k nadosobným výškam a usiluje o svetlé zajtrajšky. Až prežitými skúsenosťami sa premení na múdry rozum, ktorý nieje možné zamieňať s prázdnym mudrovaním, aké vie iba necitlivý intelekt.

Jeho opozíciou je však ženstvo, éros. Temnota, zemitosť, emocionalita a pudovosť ústiaca v samotnej telesnosti. Tak ako mužskému princípu náleží smerovanie, tak ženskému princípu náleží vzťahovanie sa.

Udržovanie týchto základných duševných predpokladov vo vzájomnej rovnováhe je známkou vysokej duševnej kultúry, o čom v našom prípade nemôže byť ani reč. U ukážky na nás priamo srší typická mužská jednostrannosť. Musíme sa nutne pýtať, kto nesie emocionálne bremeno vzťahu a kto z nich sa dostáva „do akejsi samotárskej pohody“? Náš muž si nepraje byť rušený svojim emocionálnym vnútrom. Tak sa ho rád zbaví prenesením na svoju ženu.

 Za fasádou milého muža sa skrývajú jeho ďalšie tváre: slaboch, ktorý sa nedokáže postaviť nárokom života, alebo nebezpečný tyran, ktorý dokáže otráviť krv tým, ktorí mu to dovolia.

Emócie sú výrazom ženského princípu mužskej duše. I keď sa im pracne vyhýba, aj tak sa s nimi stretne. Pokiaľ naozaj sám necíti, sú väzňami v jeho podvedomí a odtiaľ sa prenášajú na ženské náprotivky, čím sú prenášané do tela, kde sa somatizujú a vytvárajú buď príznaky chorôb alebo funkčné poruchy. Pokiaľ nieje taký stav vedome reflektovaný, vyústi v chorobu alebo osobnú krízu.

Má Strach, Bojí sa Vlastného Tieňa

Na tomto mieste sa veľa pýtame: čo si konfliktná situácia po mužovi z nášho príbehu žiada, aby sa pohla z miesta? Keby sme nechali prehovoriť bohyňu múdrosti Sofiu, asi by mu povedala: Vyzleč si tu masku dobrého a milého manžela a pozri sa za ňu. To, čo tam uvidíš, si taktiež ty.

Za sociálne prijateľnou fasádou úctyhodného a milého muža sa skrýva jeho ďalšia tvár. Na jednej strane to môže byť slaboch, usmrkanec, mamičkin maznáčik, trasorítka, z krátka tá časť muža, ktorá sa nedokáže postaviť nárokom života. Ale práve to môže byť nebezpečný tyran, ktorý svojou krutosťou dokáže otráviť krv tým, ktorý mu to dovolia. Možno je na mieste zamyslieť sa nad nepísaným pravidlom: čím väčšie sa usilovanie sa o vonkajšiu ctihodnosť, tým úbohejšie či väčšie zviera v nás.

Vonkajšia osobnosť, alebo ak chcete, spoločenská maska, je tá časť psychiky, ktorá stojí medzi „ja“ a vonkajším svetom. Je to stavba postavená človekom. Môžeme ju prirovnať k tarotovému archetypu veže. Každá ľudská bytosť buduje v sebe ochranné iluzívne štruktúry, aby sa ochránila pred životom a skryla svoje menej prijateľné stránky pred sebou aj pred ostatnými.

Za maskou je tieň. Skrytá tvár agresívneho primitíva.  Bojovníka, ktorý nedisponuje seba-reflexiou a analýzou, zato však schopnosťou riadiť sa svojimi inštinktami.

Veža je teda obrazom sociálne prijateľnej masky, ktorú si budujeme, aby sme utajili temné tajnosti duše a umlčali ono desivé zviera v nás, ktoré tak chce získať slobodu. Schovávame sa za svoje profesie, za svoje postavenie, známosti, za kontakty s inštitúciami, bankami a obchodnými spoločnosťami, za profesné úspechy, pracovné posty, za zdvorilé úsmevy. A hlavne za falošnú morálku, ktorú nám od malička vštepuje nielen rodina, ale i celá spoločnosť. To všetko len preto, aby sme unikli pred sebou samými.

Naše civilizované ja si každé ráno obliekame ako kostým, v ktorom vstupujeme na javisko v túžbe ohromiť svet svojou vlastnou veľkolepou dokonalosťou. Ale to sa nedarí stále. Veža sa jedného dňa začne rúcať. Tenká škrupinka zdvorilého pána praská a na povrch sa vylieva láva emócií, nenávisti a potláčanej agresivity. Je to práva ona temná, tieňová, pudová stránka života.

Je to sám Hádes, boh podsvetia ktorý nám nastavuje zrkadlo, aby sme sa pozreli do tváre svojej zvieracej nízkosti, svojej krutosti či temnej emocionalite a bezcitnej túžbe po moci a ovládania a vedome ju prijali za svoju. To všetko je korunované strachom z nezvládnuteľnej sily vlastnej nereflexovanej agresivity.

Za maskou je tieň. Skrytá tvár agresívneho primitíva. Bojovníka, ktorý nedisponuje seba-reflexiou a analýzou, zato však schopnosťou riadiť sa svojimi inštinktami. Dobi sú preč, kedy Oscar Wilde jazdil pozdvihnúť svojími myšlienkami duše hrubých a primitívnych robotníkov. Civilizovaný moderný muž to má presne naopak. Svojho primitíva sa vzdal v prospech ničím nezaťaženého intelektuála.

Smerom od Matky

Mužský duch nezaťažený telesnosťou a emocionalitou môže pomerne dlho filozofovať a snívať o čomkoľvek. Môže vytvárať nekonečné duchovné a myšlienkové konštrukcie. Avšak zbavený konfliktou sa prestáva vyvíjať, zakrpatie v detskom kabáte. Vlastné nespracované emócie udržujú muža stále v nadvláde matkiných hodnôt a prikázaní i keď na oko sa pochopiteľne tvári inak. Nahliadnutie psychologicky, je jeho psychika, hlavne ku vzťahu k ženám, ovládaná materským komplexom.

Tím, že sme sa vzdali cítení v prospech myslenia, ochoreli naše vzťahy, ochorel náš život. Ochorel mocnou ilúziou: obrazom muža, ktorý na ceste za zvládaním životných povinností nieje rušený svojim vnútrom.

Psychický vývoj a jeho dynamika je proces, ktorý nieje možné vymyslieť ani naprogramovať. Je to prírodný zákon, ktorý nikoho nevynecháva. Strhnutie masky a nahliadnutie do vnútra nieje tým pádom samoúčelné. Zrod tieňového primitíva má svoj význam. DObrý syn, to je obraz, ktorý nám matky vštepovali a toľko túžia, aby sme ho naplnili. Muž z našej ukážky je toho typickým príkladom. Dobrý, milý, verný.

Žitá skutočnosť nám hovorí, že v manželskej rovnici vždy prežíva obraz matky, niekedy nenápadne, niekedy zjavne. Každý muž si nevedomky vo svojej žene žiada najprv svoju matku, ale jeho vlastný tieň mu môže pomôcť ukončiť pre manželstvo tak zhubnú hru ilúzií na dobrého a milého a vymaniť sa z područí nežitých emócií. Preto je partnerka tak emociálna a partnerstvo tak konfliktné.

Lenže milý pán sa rozhodol, že tu fasádu nedá, nebude predsa niekto iný, keď je tak známo rovnaký – milý, dobrý a verný. To čo podvedomo od svojej ženy žiada, je súhlas jeho matky, že je presne taký ako ho matka chcela mať a za to chce byť milovaný. Len že to pre zdravé manželstvo nestačí.

Pasívny odpor pod vplyvom materského komplexu, sprevádzaná úbytkom (domáceho) libida, je síce bežný, normou posvetení spôsob, ako prežiť manželstvo, ale isto nie cesta, ku ktorej nás nabáda sama príroda. Príroda chce celého muža. Muža duchom prítomného vo svojom tele, prípadne vo vzťahu. čítal som, že Japonci už vyvinuli robota, ktorý je schopný si sám zlepšovať vlastnú inteligenciu. Urobili to úplne jednoducho. Pridali mu umelé emócie. Aké jednoduché.

Cítiť – to je Ambícia

Ako deti sme sa báli tieňov a prízrakov. Ako to, že už ako dospelí to necítime a neuznávame? Ako to, že veríme chorým ilúziám? Cítiť – je to tak veľká ambícia? Tým, že sme sa vzdali cítení v prospech myslenia, ochoreli naše vzťahy, ochorel náš život.

Vymyslíš zákony a pravidla na podporu svojich klamstiev . A už sa nikdy nedozvieš, jak veľmi si mimo.

Ochorel silnou ilúziou: obrazom ktorý hovorí, že keď prestaneš cítiť, prestaneš trpieť a budeš silný a mocný ako hrdinovia, budeš mať moc a ta ti dáva legitimní nárok zobrať si len to, čo ty chceš.

Vymyslíš zákony a pravidla na podporu svojich klamstiev . A už sa nikdy nedozvieš, jak veľmi si mimo. Chýba ti cítenie, chýba ti seba-reflexia. Bez cítenia nie sú vzťahy, bez cítenia nieje vnútro, bez cítení nie sú prežitky, bez cítní nie je nič živé a skutočné. Len intelektuálna prázdnota.

Prázdnota rodí povrchnosť a z nej sa časom rodí akákoľvek zvrhlosť. A svet je plný zvrhlostí. Myslenie oddelené od cítení nerozlíši dobro od zla. Nadbytok myslenia zabíja dušu. Bol som svedkom situácie v ktorej sa mladý právnik – exekútor „chválil“ tím, že mu robí radosť dostávať úbožiakov na ulicu. Úprimne sa uspokojoval, že má nad nimi moc a že mu to robí dobre. V ktorej stanici pekla sa zastaví takáto zvrhlosť?

Prológ na Záver

Podľa objavu genetiky na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia dáva súbor génov prítomných v chromozómu Y (SRY = sex-determinig region Y) osem týždňov po oplodnení pokyn pre vznik mužských pohlavných orgánov ľudského zárodku. Zdá sa, že na začiatku vnútromaternicového života sme všetci rovnako nič či oboje. V ôsmom týždni je u jedincov, ktorí majú prítomný chromozóm Y, spustená reakcia, ktorá zarazí vznik ženstva. Žeby psychický vývoj do určitej miery kopíroval ten embryonálny?

Mužstvo nieje vrodené ani dané! Je získané. Mužská identita je vymedzená dvoma základnými piliermi. Muž je tým, čím nieje. Nieje dieťaťom a nieje ani ženou. Pokiaľ však chce splniť tieto dva základné nároky, musí sa vo vnútri sám seba odlíšiť od detské pasívne psychiky a musí sa naučiť žiť svoje vlastné emócie. Pochopiť, že život nieje bez konfliktná idylka. A vzťah už vôbec nie.

Autentický , prirodzený, múdry a morálne vyspelý muž neožíva len tak, ako Golem z Hliny, ale je to poctivo prežitá a pracne získaná životná skúsenosť, o ktorej sa mnoho nevie, o ktorej sa málo rozpráva, ktorá sa považuje za samozrejmosť. Pritom všetci vieme, že v mnohých prípadoch je práve len kašírovaná maska a že na trhu je tých naozajstných mužov hrozivo málo.

Zdroj: psychologie.czethos.czjogasebepoznani.cz

foto: Blake Connally by Unsplash